poviedky » Petangový starovek našej rodiny

Petangový starovek našej rodiny

Nastala doba kedy sa začalo hrávať na našej chate v Plaveckom Štvrtku. My sme mali dva priestory, trávovo – pieskový pred chatou a príjazdová piesočno – hlinená cesta. Zaujímavé boli hlavne dve návštevy, ktoré ukázali ako sa dá prepadnúť tejto "zábave". Prvá, prišla partia na čele so susedovcami z Tolstého a po určitej dobe sme im ponúkli zápas s kovovými guľami. Ich nenadšená odpoveď, že to už hrali nás trošku zarazila, ale keď sme im vysvetlili pravidlá  a rozdelili sa do zaujímavých trojíc, tak sa rozbehol vážny súboj, ktorý neprerušila ani tma a dohrávalo sa okolo jednej ráno, keď posledné tri hodiny nám svietili na hru reflektory troch našich áut( susedovci sa stali zakladajúcimi členmi nášho petangového klubu). O dva týždne sa na našej chate stretli moji priatelia Láďa Nakládal s Moravy a Milan Sobolič s Pezinka. Keď sme už minuli všetky dostupné zábavy (plávanie, karty, kocky, pivko), porozprával som im o nočnom guľovom boji, obaja pohrdlivo a nedôverčivo pomrkávali po trištvrte kilových kovových guliach. Neochotne sa zodvihli, pridal sa syn Tomáš a o tretej poobede sa začal súboj. Láďova žena nám večeru musela servírovať medzi jednotlivými hodmi a po zájdení slnka sa svietilo na miesto cieľa tak, že spoluhráč si zapálenú sviečku položil na topánku a postavil sa k cieľu. No proste blázni. Milan sa stal ďalším v rodine petangistov a musím predbehnúť dejiny, stal sa na dlhé roky mojím najčastejším spoluhráčom a priekopníkom slovenského petangu. Takto sa postupne pridávali ďalší, ako napríklad rodina Tomanových, ale stále to bola iba chatová zábava.

Aby to nebolo len to veselé, tak musím pripomenúť aj môj prvý infarkt v roku 1997, v roku 2000 druhý. Nasledovala operácia srdca  v roku 2001, ktorá ma ako  47- ročného nasmerovala do invalidného dôchodku. Nespomínam to samoúčelne, lebo aj toto bol veľmi vážny krok v mojej petangovej kariére.

Začiatkom roka 2002, teda rok po mojej nedobrovoľnej životnej zmene,  mi hlavou  behali rôzne myšlienky, hlavne o mojej zbytočnosti. Asi to bolo na mne moc vidieť, lebo mladší synátor Ičko začal okolo mňa krúžiť a potom začal ....."ty počuj, nechcel by si sa venovať minigolfu, však si nás vždy porážal na všetkých dovolenkách, pozriem sa na internete, či tu nie je nejaký klub a či sa tu nehrajú nejaké turnaje". Po týždni mi oznamuje, že na Slovensku je systém súťaží, dávno rozbehnutý a to Ivan pochopil, že nie je pre mňa, potreboval ma niečím zamestnať, lebo len aktivita, je pre mňa to najdôležitejšie. O mesiac druhý pokus ...."ty počuj a čo také buče, čo sme hrali v Chorvátsku a hrávame na chate". Nezaujate som prikývol a mladý sa vrhol na internet. Po týždni hlási boccia sa na Slovensku hrá, ale je to väčšinou pre telesne postihnutých a  niekde okolo Lučenca je nejaký klub a tí chodia aj na ME a MS. Týždeň opäť ticho a vtedy prišiel asi s tým čo hľadal . ..."ty počuj, petang som na Slovensku nenašiel, ale v Čechách to hrajú dosť veľa a už asi 8 rokov a tak som im napísal, že by sme mali záujem, nech sa nám ozvú "......a tu sa moje kolieska začali otáčať a .......vtedy sa stal ďalší zásah.

   V sobotu 8. júna 2002, idem ráno o šiestej ako vždy so svojím psom na prechádzku, nakúpim raňajky, Šport. Začítam sa doňho už na ceste, pokračujem pri raňajkách a zrazu keď otočím na poslednú stranu, zbadám maličký článok a tam, stojí, že francúzsko-slovenská obchodná komora poriada pre svojich členov prvý turnaj v petangu na Slovensku. Okamžite budím oboch synov, zdvíham telefón a volám Mirovi Tomanovi a vyrážame smer nábrežie Dunaja.....

Napísal Lubomír Šedivý