poviedky » BUČE

BUČE

   Buče, takto sme dlho volali guľový šport, ktorý som priniesol medzi kamarátov z Chorvátska.

   Ale začať musím ešte skôr, od malička som skúšal nejaké športy, ale nikde dlho nevydržal (napočítal som ich 17, ktoré som robil aktívne). Dôvodov,prečo som všade iba začal a nič poriadne nedotiahol, bolo viac, ale v prvom rade, že som si nikde nenašiel nejakého dobrého kamoša, no proste spriaznenú dušu. Vždy bolo mojím snom robiť športového redaktora, najradšej komentátora a tak som vedel skoro o všetkých športoch a športovcoch sveta...ale opäť som to nedotiahol do konca.

   Šport ma stále fascinoval a preto, ako správny Bratislavčan som cez víkend dokázal obehnúť mužskú hádzanú a slávnu ČH, ženskú, striedavo Inter a MDŽ, volejbalistov ČH(neskôr VKP) a potom sa išlo na basketbalistov Interu, futbal a hokej na Slovane, ale najviac som miloval (na rozdiel od väčšiny bratislavčanov, chlapcov žlto – čiernych na Pasienkoch. Tu to slovanisti asi  prestanú čítať.

   Ale ja som pokračoval aj po tom čo som sa oženil a narodili sa mi deti a hlavne starší Tomáš – teraz známejší ako Lasky, začal so mnou tieto okruhy absolvovať. Pridali sme k tomu aj atletiku a slávnu PTS a pred telkou sme pri hocijakom športe dokázali predebatovať hodiny . Niektorí si ešte pamätajú, že aj na Štefana sa striedavo pozeralo na turnaje v šachu a občas ping-pongu. Športová štatistika to bolo naše.

   Prišiel rok 1989 a my hneď budúce leto sme veľmi špekulovali, že nám treba s deťmi k moru . Za socializmu sme dostali „devízák“ do „Jugošky „ iba raz a  tak nás to strašne ťahalo .  Jedného dňa prišla Jana(moja žena) z roboty a hovorí, môj námestník sa vrátil od mora, je to na Makarskej, máme tam vybavené ubytovanie ....a išlo sa. Bývali sme vo Velikom Brde, pod najvyšším miestnym kopcom Sv. Jure a každý deň sa chodili kúpať do Krvavice.

   Luboš, Ty kým sa dostaneš k veci, to trvá . Ale veď som už tu . Asi po týždni nášho pobytu som sa poobede vybral s chalaňmi na zmrzlinu a keď sme sa vracali .......VTEDY SA TO STALO.....ZASIAHOL NÁS CARREAU.....PETANGOVÝ BOH ....a odvtedy je to tak.

   Proste ideme a na parkovej cestičke šesť chlapov striedavo hádže gule k menšej drevenej guľke, dohadujú sa, vetvičkami premeriavajú vzdialenosti, opäť sa hádajú a po niekoľkých hodoch si podávajú ruky a jeden z nich sa poberá do bufetu, prináša tácku s poldecákmi, všetci si vypijú a začínajú znova. Zmrzlina sa roztápa, tak mladšieho Ička, mal 6 rokov, ktorého to očividne nudí (neskôr dvojnásobný majster Slovenska v precíznej streľbe a 4 násobný slovenský reprezentant na MS v petangu), posielame za mamou a my dvaja športoví fanatici sa môžeme venovať tomu zvláštnemu športu pred nami . Podľa odsledovaného skúšame poskladať pravidlá a o chvíľku už vypúšťame poznámky, ako hm, dobrý hod, alebo to je krátke. No jasné kibicovať vie človek najrýchlejšie. Strávili sme tam celé poobede a až súmrak a od pláže vracajúca sa Jana a Ičko nás donútili skončiť tento zatiaľ „najkrajší“ prímorský deň, pre mňa a Tomina. Večer prvá otázka pre domáceho Jožeho znie, čo to je za šport, aké sú pravidlá a kde sa dajú zohnať také gule. Jeho odpoveď Buče, potom asi 10 min vysvetľoval po chorvátsky pravidlá(pochopil som každé tak piate slovo) a gule hovoril, že si vyrábajú a skúsi mi nejaké zohnať. Skupinku chlapov, hrajúcich „buče“ sme videli a strávili pri nich dlhé hodiny ešte 2x a na záver mi domáci venoval jednu drevenú guľu, vysústruženú s koreňa buksusu a „vygravírovanú“ klincami a skrutkami(každý mal svoj špeciálny znak). Takže domov som si niesol, guľu a veľkého chrobáka v hlave.

   Rok prebehol a my opäť smer Makarska, Veliko Brdo a náš priateľ Jože. Jedna s prvých otázok padla opäť na „buče“ a on nám hovorí, že jeho švagor je hráč a zoberie nás do hôr na grilovačku a popri tom si zahráme aj tento, stále pre nás neznámy šport. Žiaľ, táto krásna zábava sa nám podarila zrealizovať až predposledný deň, Jožeho švagor a jeho manželka si nás rozdelili na dve družstvá a začali sme . Bolo prekvapujúce s akou obrovskou vervou sa proti sebe pustili práve manželia a nevídanú radosť mala  domáca ,po tesnom víťazstve. Jožeho švagor ten deň bol dosť nevrlý. Domov som si, ale žiaľ odniesol iba ďalšiu guľu a odmlku, lebo vojna v Jugoslávii sa začala.

   Ale pán Carreau už nad našou rodinou sedel a hovoril ,vy mi neujdete, vás už nepustím.  Rok 1996, vojna trvá a my sme sa vybrali do Francúzska do Port Grimaud, neďaleko Sait Tropez a tam v Carrefoure zbadám sadu ôsmich kovových gúľ, asociácia sa mi spája a okamžite ich kupujem. Pravidlá z francúštiny si prekladám a tak tento môj preklad a podmienky u nás na chate v Plaveckom štvrtku sa stávajú druhým krokom našej rodinnej histórie zvanej PÉTANQUE.

Napísal Lubomír Šedivý