poviedky » Ako som objavil petangové Čechy. Napísal : Lubomír Šedivý.

Ako som objavil petangové Čechy. Napísal : Lubomír Šedivý.

   Koniec júna 2002 a dve slovenské trojice ,  vyrážajú smer Praha. Ubytovanie sme si našli neďaleko trójskeho parku vybrali sa na pivo a tataráčik a začali sa baviť o petangu . Jana si spomenula , že vie o ďalšej skupine čo hráva občas pri Dunaji(Lubor Zámečnik a spol.)  a že má na nich aj kontakt. No a tak pochopiteľne padol návrh, že by sme to mohli dať dokopy, obnovili činnosť už existujúcej, ale nefungujúcej Slovenskej federácie  a vlastne toto bolo prvé zasadnutie toho čo podľa mňa bolo základom dnešnej SFP. Takže dohodnuté ,po návrate z Prahy sa stretneme a rozbehneme činnosť. Ráno pred deviatou pristávame na parkovisku  a vtedy sa nám otvára nový svet . Vyše dvesto hráčov z ôsmich krajín sa pohybuje po parku, každý asi vie čo má robiť , len mne sa zdá, že sme tam akýsi navyše.....Ale o chvíľku sa nás niekto ujíma , zaplatíme štartovné, zaregistrujú nás a zrazu skoro všetci stoja pri schodoch. Slova sa ujal človek , čo sa nám predstavil ako Karel Dohnal (vtedajší prezident ČAPEK- česká asociace pétanque klubu a dnes člen prezídia svetovej federácie) a víta všetkých hostí a osobitne výpravu zo Slovenska. A už nasledujú prvé zápasy .....tie ale treba spomenúť J 

Jana ,Toník a Roman , nastupujú proti dvom osemnásťročným chalaňom a jednému tridsiatnikovi a po dvoch hrách vedú 2:0.   Prečo to spomínam , lebo ich súperi sú neskorší víťazi turnaja a mnohonásobní českí reprezentanti a majstri ČR Milan Hašek, Pavel Vlk ml.a Pavel Hnilica. A ešte niekoľko rokov po tejto udalosti , keď sme si spomínali na naše prvé stretnutia počúval som od nich ako boli šokovaní po tom , čo v Čechách hľadali desať rokov niekoho kto hrá petang na Slovensku a zrazu príde nejaká trojica a ich najväčších favoritov porazí?????????. Zázrak sa nekonal . Konečný stav 2:13. Luboš, Tomáš a Ivo nastupujú proti trojici z ktorej mi zostal v hlave už iba Demčík  a opäť je tam zaujímavý priebeh na dve nahodenia prehrávame 7:0 a prichádza to čo som sa už veľakrát v petangu poučil (ľutovanie a poúčanie) – nerob to pomstí sa Ti to. Matadori z Vědomíc , však podľahnúc priebehu a stavu , okamžite nám začnú vysvetlovať ako máme stáť , ako hádzať ,atď a zrazu po ďalších troch hrách 7:7.  Demčíkovci hneď prestávajú byť priateľskí a zápas končí 13:7 pre nich.  Nebudem sa trápiť spomienkami na detaily zápasov , no nevyhrali sme ani jeden a myslím, že ani Janin tím. Ale predsa mi nedá. V „B“ turnaji , kam zaradili družstvá ktoré nepostúpili do KO sme dostali tri panie tak okolo 50 , hneď nám podali potešujúcu informáciu, že oni to hrávajú tak tri - štyrikrát za rok na záhrade, pre zábavu.....a tieto nás rozbili snáď 13:2. No a tu mohol byť koniec nášho petangu, začali sme na seba zazerať , rozliezli sme sa po parku a ............

Ja som mal asi šťastie. Zostal som stáť pri ihrisku kde sa hralo štvrťfinále a v ňom už nám známi Milan a dvaja Pavlovia zvádzali súboj o postup a vedľa mňa pomenší chlapík v klobúku(Jirka Musil – petangový fanatik) a začal kibicovať a rozprávať o turnajoch doma a vo Francúzsku a spomínať ako začínali a rozoberať systémy turnajov ....a ja som počúval a občas sa niečo opýtal a popri tom sme sledovali aj semifinále , pridali sa Tomáš s Ivanom a my sme počúvali Jirkovo sólo a pozerali finále a fandili brňákom proti pražákom a už sme aj my občas zamudrovali , že takto by to bolo lepšie....Pavlovia s Milanom vyhrali a potom sa nás spýtali , či by sme ich nezobrali do Brna a tak Jana viezla Milana Haška a ten jej vraj v rámci petangových predvádzačiek zostreľoval gule priamo z dlane. No a náš zážitok z Pavlami bol taký , že začali rozprávať o petangu a rozprávali ( po polhodine som veril , že tému zmenia na futbal a baby) a rozprávali až do Brna. Vtedy sa mi to zdalo nenormálne, ale už o trištvrte roka sme to prekonali pri ceste na Majstrovstvá sveta do Ženevy  medzi sebou sme tento šport omieľali vo všetkých smeroch aj dvanásť hodín.

Po návrate z Prahy sa stretávame v záhrade Umeleckej besedy a tam vzniká 10.júla nové prezídium Slovenskej federácie  pétanque v tomto zložení. :Jana Lazarová (prezidentka), Antonín Zounek(tajomník),Ľubor Zámečník(registrácia nových členov), Lubomír Šedivý(športovo – súťažná komisia),Miroslav Bekeč( propagačná a marketingová komisia)

To už začína byť faktológia a tak sa vraciam k tomu , ako som objavil petangové Čechy. V roku 2002 som si zahral ešte zopár turnajov v Čechách , ale keďže to nevyjde na celé poviedky , tie možno pre mňa najväčšie zaujímavosti natlačím sem.

Začiatok júla a asi najpopulárnejší český turnaj – festival v Hartvíkoviciach. Vtedajší majiteľ autokempingu kde sa toto odohrávalo, poskytoval pre hráčov turnaja ubytovanie zadarmo. A keďže sa hrávalo dva dni (priateľsky aj 4), v sobotu večer bola pre účastníkov veľká tanečná zábava. Stretávalo sa tam okolo 150-200 nadšencov a sobotné finále sa hralo pred takouto diváckou návštevou. Na tento turnaj sme sa vybrali Milan Sobolič, Ivan Šedivý a ja . Priviezli sme sa v Tranzite , ktorý bol aj našim spacákom a zažili dve zaujímavosti. (Tento turnaj navštevujeme dodnes , aj keď sa podmienky výrazne zhoršili a chodí sem tak okolo 15-20 trojíc).

Prvá bola, keď si k nám prisadla Broňa Urbanová a začala nám rozprávať o petangu a na jednu jej radu si vždy spomeniem keď nastúpi proti mne mlaďatko tak do 12 rokov. Nikdy mladého neľutuj a košon mu nahoď čo najďalej – nedohodí !(v tom momente keď mi to hovorila sa mi to zdalo kruté) Už menej , keď na druhý deň som videl osemročného chlapca čo si nahadzoval na 6m a skoro všetko trafil.  A 15 ročné skúsenosti hovoria : Broniiii máš pravdu.....a dodávam nikoho neľutuj je to tvoj súper a chce ťa poraziť J J.   Druhú zaujímavosť , ktorú som sa na „Hartvály“ naučil a som stále veľkým propagátorom je to spôsob hry tzv. „Supermelee“ . Je to spôsob , že na každý zápas máte náhodne nalosovaného spoluhráča aj protihráča. Je to výborné hlavne pre začínajúcich hráčov , ako možnosť zahrať si aj s výbornými hráčmi, ale aj pre dobrých hráčov , keď musia dokázať organizovať hru pre náhodných spoluhráčov.  Mne sa to asi takto zaľúbilo , lebo v prvom kole mi nalosovali , vtedy absolútnu českú hviezdu Milana Haška  za spoluhráča a my sme vyhrali 13:0 a nasledujúce kolo bol môj protihráč a bol som hrdý , že sme prehrali „len“ 3:13. Organizujem až 10 turnajov systému „Supermelee“ do roka.

Ďalšia zastávka Stolín(sem vyráža trojica Braňo Toman, Ivan Šedivý a ja) – dedinka so 180 obyvateľmi a skoro 30 licencovanými hráčmi. Množstvo hráčov odtiaľto reprezentovalo Českú republiku a v zime hrávajú v požiarnej zbrojnici a futbalové ihrisko prerobili na petangové. Tu bolo pre mňa veľkým poučením, že aj keď je to veľká  zábava aj tu existujú prísne pravidlá.  Konkrétne je stanovené ako musí byť hráč minimálne oblečený a tu zrazu môj spoluhráč Braňo , keďže bolo veľmi teplo si vyzlieka tričko a je do pol pása vyzlečený. Upozorňujem ho na to , ale on okamžite , však je skoro 30 stupňov. O tri minúty prichádza šéf domáceho klubu , čo je aj hlavný poriadateľ a Braňa vyzýva sa obliecť . Jeho odpoveď je rovnaká ako voči mne , však je teplo. A kontra , máš na to minútu , ináč Váš tím okamžite vyraďujem zo súťaže. Hmmmm. Obliekol sa . Myslím, že aj ja toto začnem používať , lebo sú niektorí hráči nepoučiteľní.

Nasleduje turnaj v Krumsíne . Dodnes tam robia výborné „makrele“ To je turnaj kde prvý krát štartujú tri slovenské tímy. Blanka, Miro a Braňo Tomanovci. Milan Sobolič, ja a nepamätám si tretieho a moji synovia Tomáš, Ivan a ešte niekto prichádzajú z trenčianskej Pohody , kde vystupovali.  Ten zážitok je „Fany“.  Stalo sa Blanka so svojim tímom vyhrali zápas a rýchlo utekajú sa pochváliť , pribiehajú k nášmu ihrisku a tam nikto . naraz nás zbadajú pri krčme a hneď sa pýtajú , vy ste tak rýchlo skončili? A naša navrčaná odpoveď, „áno prehrali sme na nulu“  No a toto je „Fany“ , je to taká tradícia z Francúzska , kde sa hovorilo , že kto prehrá na nulu , musí miestnu tlstú krčmárku –Fany- pobozkať na holý zadok.

A posledný český z prvého roka. Brno Slatina – O Zlaté prasaátko, ako divák tam bola aj moja žena a zrazu zbadá u jedného hráča gule , ktoré mali vrúbkovanie ako korytnačí krunier. A vtedy vyhlásila, keď mi také kúpiš , budem aj ja hrať. Nekúpil , ale jedného dňa som si splnil jej sen JA J